Keď slávnostne otvárali nové letisko v Kráľovej pri Senci, nesmel som tam chýbať a samozrejme chcel som priletieť. Pôvodne sme mali letieť dvaja na dvoch MZK, ale kolegovi sa po štarte zadrel Trabant a tak som na prelet išiel sám. Kamaráti ma sprevádzali autom a boli sme v spojení vysielačkami. Po štarte som nastúpal asi do 200m nad zemou, ohlásil som sa na vežu Vojenského letiska Malacky a vyžiadal som si prelet ich CTR. Prelet povolený, vietor 8 v nárazoch 10m/s. Hovorím si fajn, vietor do chrbta ma bude tlačiť a cez Karpaty prefičím ako stíhačka. Po dosiahnutí 600m som vyrazil na prelet Karpát. Nízko, medzi kopcami, fantastický kontakt s okolitou prírodou, proste paráda! Nič to, že niektoré kopce boli vyššie ako ja... Nad horským hotelom Baba som krúžil vo výške asi 50m, ľudia sa zakláňali, kývali mi, ja som sa troška predvádzal a čakal som, kedy sa tam vytrepú chalani na aute. Keď sa ukázali, vyrazil som ďalej smerom na Pezinok. Motor si spokojne priadol, turbulencia v závetrí kopcov ma moc netrápila (12m² krídla mi to umožňovalo), a tak som sa kochal okolím.

    Až to prišlo... Trojkolka sa rozochvela vibráciou a motor začal vydávať neidentifikovateľný zvuk. V tej chvíli bolo po krásnom prelete. Otočiť proti vetru a vypadnúť z Karpát neprichádzalo do úvahy, lebo údolie pôsobilo ako dýza a proti vetru by som sa asi nepresadil, leda že by som chcel nacvičiť cúvanie. Takže povetre. Miesto na núdzák žiadne. Strmé stráne kopcov to neumožňovali, cesta je úzka a kľukatá, naviac cez ňu prevísajú stromy a je lemovaná el. vedením. Očami som sa vpil do otáčkomera. Ak by začali otáčky motora klesať, posral by som sa asi ešte v lufte... Trochu ďalej som zbadal parkovisko Záchranného systému. No prinajhoršom to tam skúsim položiť a budem sa snažiť rozbiť len éro. Lenže nad týmto parkoviskom som mal ešte furt asi 600m výšku a triafať sa v závetrí kopca a v tom vetre na fliačik ako zápalková škatuľka, sa mi fakt nechcelo. Trocha ďalej som zbadal krásny trávnatý pás prechádzajúci celým vedlajším údolím. Hovorím si fajn, som zachránený a rozhodol som sa pristáť rovno z letu a aj povetre. Trávnatý pás bol rovný a dlhý. Motor stále vydával ten sprostý zvuk a hlavou mi prebiehali milióny kombinácií čo robiť keď ...



    Kto to zažil, ten to pozná! Tam už začalo pôsobiť závetrie kopcov a vietor ma zhodil na nejakých 350m výšky. Keď som preskočil do toho trávnatého údolia a pozrel sa, kde chcem pristáť, tak mi od strachu začalo lajno vytrubovať do frontálneho útoku na moje spodné prádlo! Stredom toho údolia viedlo vysokonapäťové vedenie. Chalanom som vysielačkou dal vedieť, že mením miesto pristátia a skúsim to dotiahnuť na kraj Pezinka, kde je pole. Očami som priťahoval Pezinok bližšie a bližšie. Keď som sa dostal nad pole, kde som chcel pristáť, zistil som, že motor vrčí normálne a trojkolka už nevibruje. Tak nad plánovaným miestom pristátia som motor troška vyzvŕtal. Naplno, voľnobeh a pod. Reku ukáž, čo ti vlastne je?! Asi po 12 min. prifrčali chalani s autom. Všetko fungovalo normálne, a tak som sa rozhodol pokračovať v lete do Kráľovej. Za Viničným som sklesal asi do 50m výšky nad zemou a letel som súbežne s autom, v ktorom leteli chalani. Hlásil mi, že idú 120km/h. Ja som mal na rýchlomeri cestovku 70km/h. Vietor v chrbte robil svoje. Od Senca som sa ohlásil na vežu v Kráľovej. Spýtal sa ma, či už vidím letisko. Hovorím nie. Veža: "Vidím ťa, budem ťa navigovať." Ja: "OK" Veža: "Otoč 90 doľava." Otočil som a vidím pred sebou mesto Senec. Obzerám sa, kde je tu letisko?

    Podľa mapy, ktorú som mal na stehne, by letisko malo byť kúsok ďalej juhovýchodným smerom, vedľa cesty, nad ktorou som letel. Ale asi to nie je priamo v Kráľovej. Ja: "Pred sebou mám Senec, letisko nevidím." Veža: "Otoč 90 doprava." Otočil som a letel som súbežne s cestou smerom ku Kráľovej. Veža: "Otoč 90 doprava." Zadivil som sa, ale otočil som. Senec som mal za chrbtom a letel som k nejakej malej dedinke.

    Zakrúžil som okolo dedinky a žiadne letisko som nevidel. Ja: "Nevidím žiadne letisko." Veža: "Letíš zlým smerom, otoč o 180. Je to štvorcová usadlosť s červenou strechou." Otočil som podľa pokynov a vidím pred sebou nejakú usadlosť, aj strecha je červená. Priletím bližšie a vidím strecha rozborená, nikde nikto, žiadne lietadlá, nič. Ja: "Nerobte si zo mňa ..., nájdem si vás sám!"

    Už som bol nasraný jak latrína. Veža: "Už ťa konečne vidím, otoč 90 doľava a pôjdeš rovno na pojazdovku. Máš protivietor 10 v nárazoch 12m/s. Pojazdovka je dosť dlhá, môžeš sadnúť na ňu priamo z letu." Už som rozoznal lietadlá a spústu ľudí okolo. Tak fajn, kopec čumilov, pristátie musí byť ukážkové!




    Zo 100m výšky som ubral plyn a nasadil na pristátie. Rozpočet výborný, všetko vyzeralo dobre. Až na to, že vietor som mal oproti trocha zľava. A oni tam majú síce krásne, ale vtedy výsostne zbytočné topole. V 50m som sa dostal do turbulencie za topoľmi. To bol blázinec, že sa mi začali pliesť Stanovy Komunistickej strany s Otčenášom... Okamžite ma to zhodilo na asi 20m a ja som videl, že som krátky a bude zle. Dal som plný plyn, maximálnu forsáž a ono nič. Konečne sa to chytilo, zastavil som klesanie a konečne začal stúpať. Nad rukávom som preletel asi 1m a nad prekrásnym bielym ULLa vo výške asi 1,5m. Len ma napadlo, že by bolo škoda rozbiť také krásne lietadlo. Opakované pristátie dopadlo tak isto, len najprv odpratali všetky lietadlá nabok. Ktovie prečo??? Tretie pristátie som si vypýtal na hlavnú dráhu, ktorá bola skoro kolmo na smer vetra, ale bola dlhá. Riadiaci ma upozornil, že budem mať vietor sprava asi 45° voči dráhe a doporučil pristáť hneď na prah dráhy. Ten bol najviac vzdialený od stromov, ktoré sú vpravo od dráhy. Lenže ja (blb) som si povedal, že nebudem predsa rolovať milión kilometrov po dráhe a nad prahom dráhy som mal 100m a šiel som na finále.

    Dostal som sa do turbulencie od stromov vpravo. Trocha blázinec ale udržal som smer a pristávanie prebiehalo dobre. Až som sa dostal do úseku, kde vpravo stomy neboli. Trojkolka i krídlo sa okamžite otočili proti vetru. Letel som v ose dráhy, v smere dráhy, len otočený nosom 45° doprava. Zabral som do riadenia a zrovnal nos do osi dráhy. Asi 1m nad dráhou som uvoľnil riadenie a pomaly odtláčal hrazdu. Lenže vtom sa celý MZK zase otočil proti vetru. Keďže na zrovnávanie letu som už nemal výšku, zatiahol som hrazdu trocha doprava a ľavým zadným kolieskom som sa dotkol zeme. To ma trocha zrovnalo, potom som položil predné a nakoniec pravé zadné. No a dorolovať už bola brnkačka. Po odstavení ma potešila jedna správa, že to bolo dobré, lebo predo mnou tam chalan s MZK pristával vyše pol hodiny.




    Teraz už aj ja apelujem hlavne na bezpečnosť. Treba mať výšku na doklz, vždy si plánovať trať tak, aby bolo kde pristáť a nespoliehať sa na bezproblémový chod motora. A hlavne nepodceňovať zákony aerodynamiky a meteorológie.