Vzhľadom na pretrvávajúce prúdenie západných smerov stáli organizátori pri siedmej disciplíne pred problémom voľby úlohy, ktorá by bola dostatočne atraktívna a dlhá. Vzhľadom na niektoré "úlety" Tomáša Suchánka som sa aktívnejšie do voľby trasy zapájal aj ja a táto siedma je do značnej miery aj mojím dieťaťom.

    Na briefingu bola teda vyhlásená disciplína Čierťaž-Drienovec, cieľový let v dĺžke 110.4 km a mnohí zahraniční piloti sa potom na mňa obracali o radu, ako túto trať najlepšie letieť. Z Čierťaže býva obvykle dosť ťažké uchytávanie sa a preto sme sa s Jožom Kuníkom dohodli, že odštartujeme po desiatich-pätnástich pilotoch, ktorí by nám mohli ukázať zdroje stupákov. Tak sme aj urobili a ukázalo sa, že naše obavy boli opodstatnené. Jožo síce našiel hlboko pod štartom dobré stúpanie, ale využili ho všetci ostatní, len on nie. Mne sa podarilo dostúpať asi 1700m n.m., keď sa moja skupina vydala na preskok a aj keď som bol najnižšie, chcel som sa jej držať čo najdlhšie a vydal som sa za nimi.

    Medzi Breznom a Rohoznou sa náš kŕdeľ zastavil a v slabom rozbitom stúpaní sa asi 20 klzákov snažilo nabrať výškou, s ktorou by bolo možné nadviazať na svahy Rudohoria východne od Brezna. Snažil som sa preskakovať od skupiny ku skupine, podľa toho, aké sa mi videlo ich stúpanie a výsledok bol taký, že som oproti ostatným neustále strácal. Nakoniec sa mi pri jednom "preskoku" podarilo nájsť zdravý dvojmeter a za chvíľu už boli všetci pri mne.

    Po preskoku do hôr to už bola paráda, akú sme dovtedy na ME nezažili, stúpania 3-4m/s a základne okolo 2450m n.m. Niet divu, že to všetci, vrátane mňa, ťahali presne ponad Veporské vrchy a Muránsku planinu, teda smer, ktorý som ostatným pred štartom vôbec neodporúčal. Nad Muráňom sme opäť nabrali potrebnú výšku a nasledoval dlhý preskok na vrch severne od Revúcej, kde sme sa niekoľkí v slabom stúpaní pomaly škrabali k základni. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že základňa má len 1800m n.m. Na dôvažok z toho mraku vyletel 50m nado mnou Manfred Ruhmer a prvý raz som mal možnosť kĺzať za asi najlepším klzákom súčasnosti. Po troch kilometroch mal o ďalších 50m viac a bol 500m predo mnou. V tú chvíľu ma prvý raz napadla kacírska myšlienka, že mi asi môj terajší klzák až tak dlho nevydrží.

    Niečo podobné, ale zospodu mi následne predviedol Oleg Bondarčuk s KPL a aj niektorí piloti s Toplessmi. Uvedomil som si, že táto skupina je na mňa prisilná a po chvíli váhania som odbočil doľava po kurze k skupine, ktorá pomerne nízko krúžila nad Rochovcami. Keď som k nej doletel, mali sme asi 900m n.m. a postupne sme to stáčali až na 750m n.m., takže nám neostalo nič iné, len sa presunúť na najbližší svah a na ňom sa pokúsiť prečkať. Samozrejme, že moja predchádzajúca skupina medzitým dotočila základňu a v pohode odletela, kým pre mňa sa let takmer skončil. Polia našťastie zabrali a veľmi pomaly, polmetríkom, sme sa začali dvíhať, pričom sme si samozrejme pekne zavadzali, pretože niektorí piloti mávajú chvályhodný zvyk začať krúžiť uprostred skupiny opačným smerom, než všetci ostatní.

    Dotiahli sme to už len do 1500m n.m. a nikomu sa nechcelo ukazovať cestu, takže sme sa roztratili po okolí a každý si hľadal niečo pre seba. Ja som pri tomto hľadaní stratil asi 300m, kým mi došlo, že tam už asi nič nebude a preto som sa rozhodol preskočiť na západné svahy Plešiveckej planiny nad Štítnikom, kde sa mi podarilo nájsť pekný stabilný metrík, ktorý samozrejme prilákal aj ostatných mojich súputníkov.





    Stúpanie s výškou neustále slablo a okolo 1500m končilo a bolo treba preskočiť smerom k Rožňave nad Rudnú, kde som videl krúžiť malú skupinu. Kým som k nim doletel, stúpanie takmer skončilo a pri jeho hľadaní som viac stratil ako získal. Pri súťaži sa našťastie dá lietať podľa ostatných a tak nasledoval ďalší preskok na východ od Rožňavy do termiky, ktorá išla z mesta. Dalo mi to len asi do 1500m a bol som najnižšie zo všetkých, u ktorých bolo vidno jasnú tendenciu letieť to viac na sever popod mraky. S takýmto letom som už mal z predchádzajúcich dní svoju skúsenosť a okrem toho som sa bál, že pokiaľ tie mraky nezaberú, nebude sa dať z Rožňavskej kotliny vyletieť.

    Tak som si to namieril na juhovýchod s cieľom doletieť aspoň do Jablonova, dediny južne od Sorošky, s malou nádejou, že možno južný svah, aj napriek severozápadnému prúdeniu, podrží. Na moje prekvapenie sa tak aj stalo a od Jablonova som po svahu preletel 15km so stratou výšky asi 400m. To už som bol nad Turnianskym hradom a videl som klzáky v cieli vzdialenom asi 4km, vial slabý západný vietor, prevýšenie som mal asi 250m. Ako pravoverný ateista som sa v duchu prežehnal a vydal na doklz. Prvé dva kilometre to vyzeralo nádejne, rýchlosť 45-50km/h, opadanie asi 0.5m/s, cieľová páska v horizonte klesá, už sa teším na cieľ.


    Stačilo, aby sa zmenil len jeden parameter, opadanie stúplo na 1.5 m/s a už mi nič nepomáha, s plne napnutým krídlom pristávam so zadným vetrom 100m pred cieľom a kým ho nesiem k páske, prelietavajú nado mnou ďalší piloti, ktorých sa tam nakoniec nazbieralo 21. Je pol siedmej, mám za sebou 4.5 hodiny letu a aj napriek tým chýbajúcim 100m som šťastný, pretože som si na Slovensku urobil svoj osobný rekord.