Prišla nová jar. Sološnica je hneď oproti Pohanskej, vzdialená iba tri kilometre. Vynikajúci terén, lieta sa na severozápadný až severný vietor. Deň predtým som zo Sološnice odletel 25 kilometrov, v ten istý deň ako Groh prvých 165. Sme opäť na Sološnici, ale podľa predpovede sa má vietor stáčať k západu. Tak sa aj deje, nad Plaveckým hradom sú nádherné kumulostrády, na Sološnici sa nám nedarí polietať. Bol to asi jediný vynikajúci deň v tomto roku, ktorý by sa dal využiť na krásny prelet z Rebra, my sme ho však presedeli o niekoľko kilometrov ďalej. Učíme sa na vlastných chybách, budeme čakať na ďalšiu jar.



    Nádherné polietanie v apríli. Konečne aj poriadna termika, hoci je už neskoré popoludnie. Podľa rozprávania flígrov to vraj najlepšie nosí v dýze medzi hradom a Pohanskou. Dnes sú ale stúpania všade, dokonca aj z údolia vľavo od štartu. Je lepšie nasvietené slnkom a je v závetrí, takže by naozaj malo byť dobrým zdrojom. Postupne prichádzajú ďalší piloti, všetkým sa darí uchytiť. Toľko padákov som tu ešte nevidel. Fotím tlačenicu vo vzduchu, aj hrad z veľkej výšky. Večer prechádza termické krúženie pozvoľna do pokojného svahovania nad hradom, stačí len podvedome zatiahnuť za riadičku, keď chcem letieť späť. Kochám sa pohľadom na zrúcaniny, myseľ mi odbieha niekam v diaľ. Aký tu asi mohol byť život, keď bol hrad obývaný. Možno som tu žil aj ja, možno v niektorom minulom živote. Kto vie, ako by sa asi tvárili na hrade, keby som sa tak zrazu objavil nad ním na padáku pred niekoľkými storočiami. Kto vie, ako tu bude o niekoľko storočí neskôr. Tu sa čas zastavil, má svoje vlastné pravidlá, pravidlá voľnosti, divokosti a krásy.



    Prišiel koniec nezvyčajne teplého septembra. S Matejom sme vyrazili na Záhorie, na kopci sme boli o druhej. Chvíľu sme čakali, bočný vietor sa mi zdal silný. Pridal sa k nám Milan, klasická zostava. Vietor zrazu zoslabol, darmo som jastril po bubline, iba som zhučal na pristávačku. Vyšľapal som to znovu. Matej sa na chvíľu chytil, niečo polietal a vyhnil. Odštartoval Milan, nič. Rozložil som si padák, pozorujem kumuly. Snažím sa vycítiť, kedy bude ten správny čas, pohľad uprený na stromy dolu. Už hodnú chvíľu sa do nich opiera slnko a blíži sa sem kumulostráda. Čas beží, je po štvrtej, listy sa zavlnili. Teraz, dvíham padák, dostávam sa do vzduchu a sondujem nad štartom. Že by to predsa nebolo? Lietam niekoľko sekúnd v rovnakej hladine. V kotli naľavo postrehnem, že sa rozvlnili stromy. Tam to musí byť a už letím doľava vedený inštinktom dravého lovca. Prekvapenie bolo nečakané a ohromujúce. Break dance nízko nad stromami, pocity ako v práčke. Niečo také som nečakal, padák začal bláznivo tancovať všetkými smermi. Panika sa nedostavila, chladná hlava, reflexívne ťahám riadičky a snažím sa vycítiť, čo sa asi deje nad mojou hlavou. Let neriadim, len sa snažím korigovať bláznivý tanec krídla čakajúc, kedy sa padák zruší a ja skončím na stromoch alebo prefúknutý za kopec v rotore. Sekundy sa zdajú nekonečné, registrujem niekoľko klapnutí a náznaky fronstallov.

     Stúpam v tomto bláznivom ošiali, chvíľu cúvam, chvíľu stojím na mieste. Zrazu obrat o 180 stupňov a už pálim rovno proti stromom. Čaká ma ďalšia stromovka na Rebre? Do tretice. Dostávam padák pod kontrolu, dotočiť proti vetru a rýchlo odtiaľto preč, vrátiť sa nad štart.



    Tanec ustal a mám chvíľku čas, aby sa mi rozležalo v hlave, čo sa udialo. Celé to určite netrvalo ani minútu, ale nastúpal som viac ako 100 metrov. Musel som vpáliť rovno do začiatku bubliny, kedy sú stúpania ešte nekompaktné. Jedna polovica krídla bola asi v stúpaní, druhá chcela ostať na mieste, takto sa to určite striedalo, pekný zážitok. To ale znamená, že teraz tam už bude kľudný stupák. Pozriem nad hlavu, vidím kumulostrádu. V okamžiku zabúdam na prežité peklo, inštinkt lovca ma po druhý krát vedie na to isté miesto. Potvrdilo sa, je tu krásne stúpanie, i keď trochu rozbité verím, že pôjde až do základne. Rozhodujem sa rýchlo, ešte trochu nesvoj z prežitého začiatku, ale takúto bublinu a tak ťažko vydretú nezahodím, aj keď je veľa hodín. Ohlasujem sa do vysielačky, že letím cez Karpaty, z Rebra po prvý krát. Z hradu sa pomaly stáva bezvýznamná bodka, podľa varia si centrujem stúpanie, hľadám výhodnejšie miesto, ale nosí to všade. Matej má kľúče od auta, o odvoz budem mať postarané. Tesne pred dosiahnutím základne si všímam dravca, vytešuje sa spolu so mnou. Nechápem čo tu robí, takáto výška nemôže mať preňho význam. Základňa je nízka 1700m n.m., všetko sa zlialo do bieleho mlieka. Letím po vetre, o chvíľu vypadávam z mraku. Už som nad Karpatami, pred sebou vidím Orešany. Naozaj je už veľa hodín, kumuly za Karpatami končia, nenachádzam žiadne poriadne stúpanie. Míňam Orešany, pristávam po štyridsiatich minútach v Bolerázi na ihrisku, mäkkúčko na špičky ako baletka, prelet asi 16 kilometrov. Nastúpil som na posledný vlak cez Karpaty v tento deň, možno aj posledný v tomto roku.



    Let len a len pre teba, Tánička moja. Priznávam, začiatok bol divoký, ale ten som nemal šancu dopredu odhadnúť, nič ho nesignalizovalo. Nemohol som to nijako ovplyvniť, len bojovať ako viem, keď som už bol vo vzduchu. Mala si už niekedy pocit, myslím nie len pri lietaní, že si stúpila do niečoho, do čoho si nemala a že ti neostáva nič iné, len bojovať za daných podmienok, ako sa dá? Tak nejako som sa cítil. V takejto situácii som ešte nebol. Robil som však čo som vedel a čo sa dalo. Vďaka skúsenostiam, čo už mám a vďaka veľkému šťastiu som sa z toho dostal. A možno aj vďaka tebe... Pamätáš sa, ako som ti písal, že nám dvom sa nesmie nič stať? Tak dnes bola skúška toho sľubu a vydržalo to. Verím, že nám to vydrží, ak vydržíme aj my dvaja.




    Rebro je jeden z možných terénov pre zápis do kategórie Groh. Možno už túto jar ...