Avant pridusený na minimálke, tesne nad stromami a hnijem. Úroveň štartu, žiadna zmena. 50 pod štart, 100 na pristátie, prestávam klesať. Opadanie sa zastavilo, chvíľu sa vozím v rovnakej hladine. Po hodine lietania začítam úplne od začiatku. Stúpam, vysvahujem nad Pohanskú. Zakusujem sa do stupáku ako dravec a nemienim sa ho pustiť. Presne ako pred hodinou, stupák ide priamo z Pohanskej. Už viem ako ho centrovať, ty mi už neujdeš. Robovcov som počul vo vysielačke, pred chvíľou išli na prelet a preskočili Karpaty. Jaro sa ohlasuje, že má ucentrovanú peknú štvorku a ide na prelet tiež. Nesmiem sa nechať zahambiť ani ja. Ustreďujem štvorku až sedmičku, dvakrát prelietam cez centrum osem - deväť. Milujem také výťahy, keď na jeden šprajc nastúpam až do mraku. Predstavujem si Mateja, aké asi mal pocity. Musí to byť úžasný pohľad zo zeme, keď už vidíte pilota vysúvať podvozok a zrazu miesto pristátia vám po desiatich minútach zmizne v mraku o 1800 metrov vyššie. Aj také je čaro lietania. Základňa je cez 2000 nad morom, nechávam sa vyniesť do bieleho mlieka a chvíľu vychutnávam pokoj tam hore. Čas beží, chalani sú na prelete, musím letieť ďalej. Vylietavam z mraku trochu bokom, musím si už kúpiť kompas. Zrovnávam sa a nasmerujem let na Orešany, to je presne na východ. Hnijem však mínus štyri a rozhodnem sa vrátiť pod ochranné stúpanie mraku.



    Prááásk bez očakávania, bez výstrahy. Masívny fronstall. Reflexívne som stiahol riadičky a už cítim, že padák je kdesi za mnou v nejakom stallovom režime. Keby som sa pozrel hore, možno by som zamdlel, z padáku je určite nejaká zmrvená handra. Nohy mávam vyložené na speede. V momente poklesli, čím som speed vymačkol a je to ešte horšie. Rýchlo dvíham nohy, ruky hore a okamžite dobrzďujem predstrel. Krídlo mám pred očami, ťah v šnúrach povolil a sekundu letím proti nemu. Odľahne mi, zrovnávam kyv a dostávam padák pod kontrolu. Musím si už na nohy konečne urobiť hrazdičku, aby som nezhoršoval priebeh fronstallov. Minule som zistil, že som pri takomto priebehu zaklapnutia opadol 40 výškových metrov a celý priebeh trval 8 sekúnd. Prešla ma chuť vrátiť sa pod mrak a otáčam na Orešany. Kochám sa chvíľu pohľadom na Karpaty. Samé lesy a zrazu uprostred osamotená chalúpka. Tam by som chcel bývať, uprostred lesov. Ďaleko od ľudí na samote a v prírode. Nad lesmi stretávam stúpanie a nad hlavou sa mi vytvoril chumáč. Zastavujem sa a točím jednotku - dvojku. Nad Orešanmi je však veľký kumul, tak o chvíľu pokračujem k nemu. Po hodine a pol od štartu mám 2100 metrov a druhú základňu. Rozhodujem sa nad Orešanmi, čo ďalej s načatým preletom. V diaľke sa dvíha Zobor a pod ním je Nitra, aspoň tam keby to šlo. Mám čas na pár záberov. Vo vysielačke počujem Roba, pristáli pár kilometrov za Karpatami v Suchej. Ohlasujem sa Jarovi, je tak 5 - 10 km predo mnou. Nad Orešanmi som opustil TMA Kuchyňa a vlietam do TMA Bratislavy. Potrvá ešte dlho, kým v ňom poletím, vyletím z neho až kdesi pri Trnave.



    Smerom na Trnavu je okno, vpravo nad Častou je kumulostráda. Rozhodujem sa preskočiť mimo plánovanej trate doprava. Hnijem však mínus štyri a naviac je dolu tieň, pod kumulostrádu sa nedostanem. Jaro sa pýta kam letím. Keď som mu odpovedal radí, aby som letel do okna bez kumulov, že sa tam určite nejaké vytvoria. Dávam naňho a otáčam späť do pôvodného smeru, buď - alebo. Stále však hnijem a nad Bolerázom mám už len 1100. Nemá zmysel letieť ďalej, zastavujem sa nad tmavým poľom a vyčkávam. Po chvíli nerozhodnej situácie ucentrujem rozbitú dvojku a končím v 1550. S tým môžem pokračovať ďalej ku Trnave. Rýchlo fotím Bohunice, kým mám ešte výšku. Možno už o pár minút nebude čo fotiť. Vo vysielačke počujem chalanov z Trenčína, určite štartovali zo Súče. Neskôr som sa dozvedel, že uleteli len pod 30 km. Škoda, tak málo v tak perfektný deň. Znovu hnijem mínus štyri a zastavujem sa v 750 nad sympatickým poľom tmavohnedej farby. Poľnohospodári ho zavlažujú, ale aj tak má veľkú suchú plochu. Asi nastala rozhodujúca chvíľa, Dodino bude musieť pomôcť.



    Dodino nikdy nelietal nad rovinami. Raz sme sa rozprávali, že by prišiel niekedy lietať k nám ku Bratislave, ale nakoniec to nevyšlo. Keď bol na služobke v Bratislave, prešiel som s ním všetky tunajšie kopce. Počasie nebolo letové, tak sme absolvovali iba prehliadku z auta. Devínska Kobyla, Sološnica, Rebro, Záruby, Orešany. Ale raz videl, ako lietame. Pri inej služobnej ceste nás došiel pozrieť práve na Rebro. Vtedy som tam lietal s Robom, Dodino hlboko na zemi pozoroval, ako sa lieta nad Plaveckým hradom. Tak Dodino, dnes obaja uvidíme, ako sa lieta nad šírymi rovinami, nikde nablízku žiadny kopec. Teda ak pomôžeš ...

    Pomoc v správnej chvíli. Ustreďujem dvojku, po dvadsiatich minútach mám 1650, dve hodiny 15 minút vo vzduchu kdesi pred Trnavou. Pokračujem ďalej a vyhnívam opäť do výšky 750. Darček v podobe trojky - štvorky ma vynáša za desať minút do tretej základne vo výške 2150. Som severne od Trnavy, fotím si Hlohovec a priehradu Kráľovú. Vytlačím speed, z tejto výšky by som mal preskočiť až za Váh a tam sa uvidí. Pri preskoku Váhu si fotím jeho meandre.




    Dve hodiny 50 minút, necelých 900 metrov a lovím niečo nad vinohradmi. Podo mnou je nejaká dedina, ale netúžim spoznať jej meno. Ak sa ho dozviem bude to znamenať, že som tam pristál. Za 25 minút skoro neustáleho pomalého stúpania som sa dostal do výšky 2200 a priblížil sa ku Nitre. Základňa kumulu je ešte vyššie a nedarí sa mi do nej dostať. Mám chvíľu čas a kochám sa pohľadom na šíre roviny. Z nekonečna do nekonečna šachovnica polí zelených, hnedých, vinohradov, lesov a dedín, strieda sa svetlo a tieň. Stužkami potokov a ciest prepletené. Z výšky dvoch kilometrov, akoby to všetko dolu niekto naplánoval, rovnomerne rozvrhol. Tak ako bývam fascinovaný pohľadom zo zeme na oblaky, tak som dnes fascinovaný pohľadom na zem spod oblakov. Tento obraz mi navždy ostane pred očami, v mojom vnútri. Jaro sa ohlasuje, že už pristál tesne pred Nitrou. Je pol piatej, termika mi bude spoľahlivo fungovať možno ešte hodinku, do Nitry to už určite dotiahnem. Keby sa podarilo do Levíc kde bývam, bola by to rovná stovka. Chvíľu klesám, chvíľu stúpam, pomaly postupujem vpred. Na filme mám voľné už iba dva obrázky. Jeden obetujem na Nitru, ktorá je na dosah.



    Nad Nitrou mám necelých 2000, tri hodiny 50 minút od štartu. Rozľahlé mesto sledujem iba okrajovo, oveľa viac ma trápi mierne stúpanie, ktoré sa snažím centrovať. Zobor, ktorý sa dvíha severne nad Nitrou, vnímam tiež len na pol oka. Aj tak letím ďaleko od neho, ponad južný okraj mesta. Na Zobore sa lieta, ja som to ešte nevyskúšal. Môže to byť krásne polietanie, hodiny sa voziť nad termicky aktívnym mestom a potom pristáť na pešej zóne pred divadlom. Niekedy nabudúce. Jaro mi potvrdzuje do vysielačky, že ma vidí, ja jeho nemám šancu. Preletel som Nitru a idem ďalej, pokiaľ to len pôjde. Nízko nad zemou sa dlho motá malé biele lietadlo. Asi miestny borec zo športového letiska. Kumulov ubudlo, termika zjavne slabne. Tvoria sa už len občasné chmárky a hneď zanikajú. Za Nitrou hnijem desať minút do výšky 900 metrov a opäť sa mi ešte darí o 17:15 objaviť posledný stupák dňa. Vytiahol ma na rozlúčku za desať minút jedničkou - dvojkou o 700 metrov vyššie, aby som dokĺzal do Vrábiel. Vďaka aj za to, nemôžem chcieť zasa všetko v jeden deň. Doletieť do Levíc a súčasne uletieť stovku, tento cieľ mi ostane, možno až do budúceho roku. Do kelu, všetko je na dohľad, všetko je na dosah ruky. Posledný snímok venujem panoráme vpredu. Dolu sú Vráble, ktoré ma už vítajú, naľavo chladiace veže Mochoviec určujú smer vetra severozápad a uprostred Levice, vzdialené niečo cez 20 kilometrov. Musí stačiť, že som dokázal dve hodiny letieť nad rovinami až do 17:40.



    Pristátie a ďalšie udalosti podľa osvedčeného scenára. Snažím sa ešte objaviť bublinu, ale na koniec sadám na okraji Vrábiel. Zbaliť padák, zvítať sa pritom s domorodcami, vysvetliť odkiaľ som to vyskočil. Prehodiť pár milých slov, zdvorilo odmietnuť pohárik červeného vínka, čaká ma ešte dlhá cesta späť. Telefonicky sa dohováram s Matejom, aby zobral auto do Bratislavy, ja sa vrátim autobusom. Zvláštne, prešlo skoro päť hodín a netreba mi čúrať. Určite by som vydržal ešte aspoň dve hodiny. Päť minút po dorazení na stanicu už sedím v autobuse do Nitry. Hm, čím viac preletov, tým viac odložených lístkov z autobusu pribúda do peňaženky. Sú to príjemné lístky, príjemné spomienky. Myslím na práve ukončený let, ale som tak unavený, že sa nedokážem ani veľmi tešiť. V Nitre prestoj ďalších päť minút, presadám do druhého autobusu a pokračujem do Bratislavy. Zrazu som si spomenul na Ľubovu teóriu o vlne nad Bolerázom. Vôbec ma pri lete nenapadla, až teraz. Možno preto, že som ju nepotreboval. A možno že som ju nevedomky využil. Veď tesne za Bolerázom som sa zachránil, nastúpal som tam dosť neurčitým spôsobom iba 450 metrov. Na stanici vystupujem o 20:15. Zdá sa, že mám celkom priaznivú časovú bilanciu pol na pol, čo býva málokedy. Na deväť hodín investovaného času som polietal 4,5 hodiny a uletel 80 kilometrov. Večer doma som neskutočne unavený, až teraz cítim ťarchu nádherného dňa na viečkach. S Dodinom sa lieta perfektne ...