Nikdy som obzvlášť netúžil po lietaní s tandemom. Zodpovednosť za pasažiera, naviac tandem má svoje odlišnosti voči bežnému krídlu. Ale človek je tvor hľadajúci stále čosi nové, prečo si to niekedy aspoň raz neskúsiť? Príležitosť sa naskytla niekedy koncom mája. Stromak si zlomila kľúčnu kosť, lietať asi dlhšie nebude. Tak som jej kamarátsky ponúkol, že ju zveziem v tandeme. ÁROm sme sa vyviezli na štart. Rozbalil som padák a nachystal veci. Chvíľu ešte čakáme na zoslabnutie vetra. Stromak sa však netvári nadšene a postupne mení všetky farby. Priznala sa, že má z tandemu strach. Vlastný padák to áno, ten môže riadiť. No v tandeme je odkázaná na milosť a nemilosť pilota. Dobre, netreba sa siliť. Na štarte už hodnú chvíľu poskakuje mladík bez výstroja, zjavne divák a nadšenec paraglidingu. "Nechceš ísť do tandemu?" Nezaváhal ani sekundu a mal som o prvého pasažiera postarané. Ten sa ešte bude diviť. Vôbec netuší, že sa stane pokusným králikom pri mojom prvom lete s tandemom.

    Dostáva rýchlokurz geniality a kombinézu. "Hlavne bež, neobzeraj sa na nič a nezastavuj! Ja som Peter, ahoj Štefan." Dofajčí ešte cigaretu, možno poslednú vo svojom krátkom živote. S topánkami čo má na nohách už nič neurobíme, sedačku, prilbu a pripíname sa spoločne ku padáku. "Bééééž!" Našťastie fúka protivietor a tak sa ľahko odliepame od zeme, ukážkový dopredný štart. Chvíľu sa musím miesiť, kým sa vsúkam do sedačky. Pilot nemá veľa miesta, keď mu medzi nohami sedí porcelán. Skoro hodinku svahujeme na príjemnom juhovýchode, typické podvečerné Orešany po divokom termickom dni. Zvykám si na riadenie tandemu. Je omnoho tvrdšie, ako na Bolide. Ale točí celkom dobre, príjemne ma prekvapil. Iba trochu pomalšie. Obaja sa spolu poslušne vykláňame raz na jednu, raz na druhú stranu a pomáhame tak točeniu. Ešte vyskúšať trimy a pasažier pridrží aj uši. Števo je nadšený, keď rozbije prasiatko, určite si pôjde urobiť kurz. Dnes došiel na kopec s kamarátom, ktorý lieta a ani vo sne netušil, že poletí tiež. Päťdesiat minút vo vzduchu, dolu vypli ventilátor, o chvíľu vysunieme podvozok. Opakujem Števovi do ucha pristávaciu inštrukciu. Ešte vo vzduchu začni prepletať nohami a po dosadnutí sa nezastav, ale bež! Prvé pristátie s tandemom, netuším na akú rýchlosť ho dokážem ubrzdiť. Živo mám pred očami Dodinove pristátie v zime na Donovaloch, kedy sa prekoprcol cez pasažierku, ktorá nebežala. Ľahko sa hovorí, ťažko sa realizuje. Na pristátí nič nefúka, Števo sa poctivo rozbehol, no pilot nie. Odrazu je to pre mňa nezvyk, miesto voľného priestoru mám pred sebou pasažiera. Zasekol som sa, Števo ma strhol a už sa váľame v obilí. Padák nás s úškrnom prelieta. Musím sa s tandemom naučiť pristávať tak, aby sme nemuseli bežať. Pristátie ako baletka na jeden bod. Tak a máme obaja svoju premiéru aj s parakotúľom šťastne za sebou.

    S Cykloduchnou sme napísali rozhovor o paraglidingu pre časopis Bodyguard niekedy na jar. Keď sa už toľko o lietaní dozvedela, môže sa raz odviezť aj v tandeme, nie? A aby jej nebolo smutno, zohnala hneď aj ďalšieho záujemcu Pištu, ktorý bude možno čoskoro nádejným lietavcom. Počasie na stredu hodnotím ako nevhodné pre prelet. Ale s tandemom by sme sa mohli chvíľu povrtieť nad Orešanmi, aj keď bude slabý vietor. Aspoň vyskúšam tandem v termike. Telefonát, súhlas, o hodinu sa už vezieme v aute. ÁRO, chystanie na štarte, vyčkávanie. Mohutný vývoj zatieňuje štart i predpolie, slabý vietor situáciu len sťažuje. Kučo na žltom Avante štartuje, za ním modrý a fialový Limit, domáci orešanci. Kučo sa chytá, po chvíli odlieta dopredu nad roviny. Netúžim byť s ním. Nízka základňa, vysoké oblaky, to hrozí ešte aj búrkami. Po chvíli nám mizne kdesi vpredu na pozadí mohutného búrkového vývoja.



    Zanecháme Kuča jeho osudu a pripravujeme sa s Pištom na štart. Poctivo kontrolujem jeho zapnutie do sedačky, aby som ho počas letu nestratil, kilá by v tandeme chýbali. Padák sa poslušne rozložil na kobercoch, nepohne s ním ani jemný závan. A tie sú naozaj slabé. Počkám na trochu silnejší a zavelím: "Béééž!" Pišta poctivo zaberá, možno až priveľmi. Padák nám nechce ísť nad hlavu, ťahá nás trochu bokom. Pišta mení smer a podbieha mu vpravo. Preblesklo mi hlavou, že asi neudržíme rovnováhu. Pišta sa veľmi naklonil dopredu, možno sa potkol. Ja som následne nahnutý cez neho, ešte pár zúfalých poskokov a … začíname hádzať ukážkovo nádherného tigra do žihľavy dvadsať metrov pod štartom. Mňa ešte čaká salto ponad Pištu. Keby to nebolo tak rýchle, určite by som si stihol premietnuť v hlave spomalený záber a rozrehotať sa. O sekundu je už ticho, padák so stoickým kľudom doplachtil vedľa nás a rozložil sa na metrovej žihľave. Som celý, Pišta tiež. Prilby, sedačky a kombinézy splnili svoj účel. Iba sa nemôžem pohnúť. Pišta sa spokojne a rád že je živý, rozvaľuje na mne. Za to pád mal horší, lebo ksichtom rovno zaryl do žihľavy a kombinéza vyzerá ako po boji. Škody sú prijateľné, túžba po lietaní stojí za to. Nie práve jednoduchými pohybmi sa vyslobodzujeme, odopnúť sa, vyniesť padák hore na druhý pokus.

    Opäť čakáme na silnejší závan. Tento krát dostal Pišta jednoznačné inštrukcie nepotknúť sa a bežať stále rovno, ja už padák zrovnám. "Béééž!"… a uvidíme. Pišta zaberá poctivo, po dvoch krokoch som sa ja už odlepil, Pišta ešte krok či dva, pritiahnem riadičky a sme tam. Prelietame hranu, točíme doľava a na rebro. Vietor skoro žiadny, tak hľadám termiku. Je len slabé sálanie, dolu je tieň. Aj tak to nakoniec vydáva na dvadsať minút krúženia, 100 nad štart. Točíme sa pred Cykloduchnou a mávame. Ale točenie termiky v tandeme mi dáva zabrať. Po chvíli ma už bolia obe ruky. Ešte pár otočiek nad vinohradom a musíme na zem. Tento krát krídlo poriadne dobrzďujem, v obilí urobíme ešte krok a stojíme. Padák sa poslušne zložil vedľa nás. Fajn, pristávať už viem, za štart je vždy zodpovedný pasažier.




    Balíme padák, keď prichádza ÁRO aj so smutným Cykloduchom. Že by sme na dnes s lietaním skončili? Pozerám na oblohu, zvažujem slabý vietor, ale snáď to zvládneme. Opäť sa naložíme všetci do ÁRA a driapeme sa na štart. Len Kučo tu nie je, určite kdesi bojuje s búrkami. Tak teraz čaká let Cykloduchnu, to sa opäť pobavíme. Kontrola upnutia, všetko je ako má byť. Okrem ošúchaných tenisiek. Po chvíli volím radšej čenč za Pištove pevnejšie topánky. Vpredu sa ozve hrmenie, za ním ďalšie. Niekde okolo Trnavy už asi prší. Vietor je hore slabý sever, k nám to nedôjde. Dúfam. Zato Kučovi asi nie je do smiechu, ak ešte letí. "Béééž!" Ale s babami a ešte k tomu mušími váhami je to ťažké. Chabé prepletanie nôžkami ihličkami v Pištových topánkach o dve čísla väčších. Pripomína skôr roztopašné poskakovanie kozy, ako odhodlanie statnej kravy potiahnuť pilota a dostať ho do vzduchu. Cupitanie končí záverečným indiánskym posedom do žihľavy, darmo Cykloduchnu kopem a povzbudzujem k heroickému výkonu. Nepomohli by ani mažoretky a štadión plný divákov. Našťastie som sa cez ňu aspoň neprevalil a ostal som stáť nad ňou. Opäť sa odopnúť, vyniesť padák na štart, rozpliesť šnúry a rozložiť sa k druhému pokusu.

    Začalo fúkať trochu svižnejšie, ale veľmi zľava. Skoro východ, severovýchod. Pozriem doprava a hneď mi je to jasné. Pár kilometrov napravo od nás vzniká krásny cumulonimbus. Ak bude mať šťastie, o pár minút dozreje a poteší pozemských mravčekov dažďovými kvapkami. Nám možno pomôže do vzduchu. "Béééž!" Ááále kdeže! Opäť cupitanie, ako keď sa idú podlomiť špajdličky v poslednej agónii. Nesadaj si, nesadaj! Dostanem ťa do vzduchu aj proti tvojej vôli! Ráznymi kopancami tlačím Cykloducha vpred. Bol by v tom čert, aby som ťa nedokopal do vzduchu! V poslednom momente zatiahnem riadičky, odliepame sa z hrany. Nasleduje však klasické presadnutie, kým sa padák rozbehne. Druhú hranu prelietame tesne nad žihľavou, to bola skúška aj posledná šanca pristáť. Rútime sa priamo na stromy a ja už živo vidím, že zahniezdime vo dvojici. Našťastie padák naberá rýchlosť, pred hranou stromov klasické nadvihnutie a sme šťastne za vodou.

    Ufff, tak dnes to bolo o chlp a točím doľava. Vietor je ale hodne bočný, ledva sa pretlačíme na prvé rebro. Tam urobíme len pár esíčiek, na viac to nevydá. Po desiatich minútach ideme na pristátie. A neopováž si sadať, musíš bežať! Nuž ale skús hádzať hrach na stenu. Naviac mi nevychádza rozpočet na pristátie, pred cestou nás splachuje kompenzák. Keby išiel teraz kamión, tak by sme sa mu zvnútra pozreli, čo vezie. Za cestou nás to zasa drží, klapnúť uši už nie je čas. Dokĺžeme rovno do šachoriny, v ktorej je ukrytá dvojmetrová priekopa s potokom. To teda nie, razantne sťahujem riadičky až na doraz a… Cykloduchna sa samozrejme posadila, veď po namáhavom lete v sede si treba na chvíľku oddýchnuť. Alebo že by sa poskladala od strachu? No v každom prípade netušila, že je tam priekopa. Ja som však hrdý na svoje profesionálne pristátie, päť centi pred šachorinou vyššou ako my, na špičky ako baletka. A možno sa rozhodla posadiť na protest preto, že nedostala šancu konečne ukázať svoj beh. Tak či tak sme šťastne na zemi, odopnúť sa, preniesť padák za cestu a pobaliť.

    Pišta zišiel dolu s ÁROm, presadáme do civilného auta a vraciame sa domov plný zážitkov. Kučo poslal SMS, že celý čas letel a utekal pred búrkou. Nakoniec pristál pri Senci, stihol si ešte pobaliť veci a… zmokol. Nad spoločnou pizzou vedieme dlhý rozhovor o lietaní a paraglidingu. Pišta voľakedy v mladosti lietal na vetroňoch, takže nie je nováčik vo vzduchu. Pomaly sa už chystá na kurz paraglidingu a samozrejme sa teší na samostatné lietanie. Rozmýšľam, že tandem treba štartovať, len keď fúka čosi silnejšie od vánku, pristátia mi už idú celkom dobre. No povedzte, kto by odolal povoziť sa so mnou v tandeme za pizzu? A tak čakám na príhodné počko, štvrtého pasažiera a teším sa na ďalšiu pizzu ...