Pondelok - boj o kazdy meter (Butte-Almira 83km)
    Druhy zavodni den nas privital nadhernim pocasim a krasnymi kumulkami zo zakladnami vo vyske 2800m. Ako sa dalo ocakavat aj trat na tento den bola dostatocne odvazna. 83 km dlha trat v rovinach, priamou ciarou vychodnym smerom s jednim otocnakom. Uloha bola jasna, najprv preskocit rieku, stabilizovat sa na rovine a uz len tahat ciaru na rovine. Pre mna osobne to bol znovu jeden z dni, ked som sa musel co najrychlejsie naucit, ako sa lieta na rovinach.





    Po preskoku rieky sa cele veduce pole drzi spolu, lebo o samote sa na rovine nevyhrava, ale vyhniva. Jedinym problemom na trati sa stava zosilnujuci protivietor, ktory miestami dosahuje 30km/h a tak aj napriek vyborne fungujucej termike sa dalsi postup na trati stava nemozny. V tomto momente sa ukazuje, kto z nas ma silnejsie nervy, dlhsiu vydrz slapat do speedu a kvalitnejsi material. Po tretom radikalnom frontstalle som si povedal, ze uz viac do toho speedu neslapnem a sklamany som to ukoncil ako 26. najvytrvalejsi. V tento den znovu potvrdil svoje kvality a dlhorocne skusenosti Len Szafaryn, ktory to potiahol az na 75km letom trvajucim nieco cez 5 hodin. Naozaj uctihodny vykon, ked si uvedomime, ze polovica pretekarov sa nedostala ani cez hranicu 30km. Po pozbierani odviatych pretekarov roztrusenych po obrovskej planine sme si vypocili vsetky mozne intepretacie frontstallov, fulstalov, kolapsou a inych moznych i nemoznych deformacii padaka. Urcite vsetci piloti boli radi, ze v tomto boji o kazdy centimeter sa nikomu nic vazneho nestalo.




Utorok - neletovy den (silny vietor)

Streda - lietanie medzi certikmi (Butte-Coul 63km)
    Zvlastnostou tejto dost suchej a termicky velmi aktivnej oblasti su certiky (dust devils) obrovskych rozmerov, ktore sa prevazne tvoria nad suchymi poliami a nerusene ziadnymi prirodnymi alebo umelymi prekazkami naberaju na sile a velkosti.

    Certiky o vyske aj 300m a sirke az niekolko desiatok metrou su pre vyhnivajucich pilotou vynikajucim zdrojom termiky. Musim povedat, ze zo zaciatku som im moc nedoveroval. Uz iba myslienka vletet do maleho tornada mi dost nahanala strach.

    Az raz, ked som bojoval o prezitie v nizkych vyskach, tak som si to vyskusal a vletel som do toho bordelu. Nebol to ten najlepsi stupak v mojom zivote, ale pomohol. Zo zaciatku vas to trochu zatrasie, ale ked to vycentrujete, tak ste vyhrali. Aj napriek tomu neradim vyhladavat tento zdroj termiky vo velmi nizkych vyskach, kde su tieto mini-tornada najuzsie a najsilnejsie.





    V tento den ako obvykle nas privitala nadherna modra obloha. Pre zmenu z predchadzajucich dni obloha zostala modra cely den bez jedineho oblacika. Trat s rovnakym charakterom ako v pondelok s malym rozdielom, ze sme mali tu moznost letet priamo po vetre. Takze "rutinna uloha", najprv preskocit rieku, stabilizovat sa na rovine a tahat ciaru po rovine.

    Po skusenostiach s prvych dni som si uvedomil, ze vyhrava ten, kto sa drzi v prvom pluku a hlavne slapat do speedu a nie moc taktizovat. Tlacit speed, efektivne centrovat stupaky, hladiet na certiky v nizkych vyskach a vo velkych vyskach pozerat na kumlostradu. Nieco tak jednoduche a aj napriek tomu tak krasne. Az do sameho konca som sa drzal v prvej desiatke, ked tu zrazu ma prekvapil zaverecny prelet cez obrovske jazero. Ten, kdo bol v Amerike, vie o com hovorim, obrovske je tu naozaj obrovske. Zavahal som a nedoveroval modernym GPS pristrojom, ktore mi vraveli chod na dolet. Moje oci videli tu masu vody a vraveli, aby som si radsej nastupal. Tak som si dal na cas a stratil dlhych 11 minut na prveho Willa Gadda. Will je znamy v Europe z minulorocneho podujatia Red Bull X-Alps. Tento sympaticky Kanadan komentoval svoj dnesni vykon jednoduchymi slovami: "Ja nie som pretekar, mne to robi velku radost zalietat si s vami."