Dostať nápad zorganizovať majstrovstvá Slovenska v motorovom paraglidingu bolo ľahké. Vhodné miesto, sponzori a ceny sa za určitých okolností dajú zohnať. Lenže ako urobiť športovú časť? Nikto to tu ešte nerobil. Zavoláme teda k susedom, oni už niekoľko rokov s motormi pretekajú. Peťo Dvořák mi poradil Zdena Andrlíka a ten mi poradil ako riaditeľa pretekov Mira Kadečku. Miro, ktorý už predtým v Česku zorganizoval asi 5 súťaží, prijal ponuku a hneď mi poslal sadu inštrukcií. Na motorových súťažiach sa nepoužívajú vysielačky ani GPS. Mapa musí obsahovať všetky detaily, preto musí byť v mierke prinajhoršom 1:50000. To boli vysoké nároky. Bolo treba zavolať do Harmanca, či by s mapami nepomohli. Časovo a priestorovo boli preteky zladené s festivalom horských filmov Hory a mesto. Preto sa konali na letisku vo Vajnoroch a v apríli. Táto konštelácia mala pretekom zabezpečiť dobrú publicitu a návštevnosť. To prvé vyšlo perfektne, to druhé trochu prekazilo typické aprílové počasie. Napriek tomu sa počas tých štyroch dní odlietalo päť disciplín. Keby sa v tom čase konali bezmotorové preteky, neodlietalo by sa absolútne nič.




Ako teda preteky prebiehali?
    Hneď vo štvrtok ráno fúka na vajnorskom letisku nepríjemný severozápadný vietor. Miro Kadečka okamžite prehlasuje toto počasie za neletové. S motorovými padákmi sa totiž dá rozumne lietať len do vetra 4 metre za sekundu a fúka aspoň 8. Je teda na mne vymyslieť alternatívnu plochu na prvé technické disciplíny. O navigačných začneme uvažovať až pri slabom vetre, inak by nás poodfukovalo do Maďarska. A taký medzinárodný incident ozaj nepotrebujeme. Črtá sa však iný medzinárodný incident. A s protivníkom omnoho silnejším, ako je Maďarsko. Alternatívou k záveternej strane Malých Karpát je totiž Záhorie, kde je vietor slabší, lebo nenabral kinetickú energiu stekaním z hrebeňa, ako sme to mohli pozorovať vo Vajnoroch. Nad Sološnicou však lietajú americkí stíhači, ktorí raketami kropia cvičný priestor. Tu si asi nezalietame. Po niekoľkých telefonátoch dostávame povolenie lietať na letisku pri Senici, kade síce Američania tiež občas zaletia, ale nestrieľajú tam a aj vietor je znesiteľný.



    Miro Kadečka za asistencie Pavla Štěpána, jediného zahraničného pretekára a horúceho kandidáta na víťazstvo, vytyčuje prvú disciplínu MINI-MAXI. 400 metrov dlhý, 20 metrov široký a 2 metre vysoký koridor, to je úsek, ktorým musí každý pretekár dvakrát preletieť. Raz čo najrýchlejšie a druhý raz čo najpomalšie. Najviac bodov získa pilot s najväčším rozdielom časov oboch prieletov. Kto počas prieletu vyletí z koridoru alebo sa dotkne zeme, má nulu.

    Bola to prvá disciplína, trvalo teda dve hodiny, kým všetkých osem pretekárov odštartovalo honbu za bodmi. Najrýchlejší prielet urobil Pavel Štěpán, ktorý so svojím malým padákom lízal zem na speede, najpomalší čas sa podaril mne, keď som požičaný preplachtovaný padák držal na plných brzdách a navyše medzitým zosilnel protivietor.

Výsledky prvého kola:

1. Štěpán Pavel     720
2. Škvarka Matúš   587
3. Kaňuch Gabriel  471
4. Smrek Ladislav  346
5. Tranžik Vladimír 273
6. Oulický Jaroslav 250
7. Polák Ján          250
8. Šimko Martin     159

    Ihneď nasledovala druhá disciplína, slalom. Tu bolo cieľom čo najrýchlejšie nakopať zo vzduchu 9 tyčí, ktoré sú v danom útvare rozostavené v 50-metrových vzdialenostiach od seba.. Tu bol priebeh o čosi dramatickejší. Maťo Šimko triafal štartovaciu tyč na tretí raz a nakoniec v polovici trate trafil zem, čo mu vynieslo nulu, a Gabovi Kaňuchovi zlyhal motor, keď ho najviac potreboval, výsledkom čoho bola zlomená vrtuľa a zničený rám. Tým sa preteky pre Gaba skončili.


Výsledky druhého kola:

1. Štěpán Pavel     1000
2. Škvarka Matúš   756
3. Oulický Jaroslav 523
4. Tranžik Vladimír 233
5. Polák Ján          73
6. Šimko Martin     0
7. Kaňuch Gabriel  0
8. Smrek Ladislav  0

    Hoci deň sa ešte nekončil, preteky sme pre dnešok museli skončiť, lebo som mal v pláne ísť na festival Hory a mesto plniť sľuby, ktoré som dal reklamným partnerom a vedeniu festivalu. Ostatným pretekárom sa tam ísť nechcelo, asi sa im to zdalo do PKO ďaleko. Budúci ročník musím všetko dianie koncentrovať do jedného miesta.



    V piatok doobeda pršalo, takže sme mali pauzu. Čas sme využili prípravou máp na navigačné lety. Miro Kadečka s asistentmi vytýčili trať a rozmiestnili tajné znaky pre prípadnú navigačnú disciplínu. Poobede prestalo pršať, ale ešte fúkalo, príliš na navigačnú disciplínu, ale znesiteľne na technickú. Miro nám vymyslel kombináciu: po štarte kopnúť do pylónu na druhom konci letiska, vrátiť sa na štart, za letu sa nohou dotknúť vo štvorci 2x2 metre zeme, znovu kopnúť do vzdialeného pylónu a s vypnutým motorom pristáť vo štvorci. Tu nám Pavel Štěpán predviedol, ako by sa to malo letieť. Letel po vetre tesne nad zemou, v správnom okamihu vystrelil nohu do štvorca proti zemi, bleskovo ju stiahol, pridal plyn a letel ďalej. Svojmu motoru teda veril. Ostatní sme ten štvorec pre istotu nalietavali proti vetru, čím sme strácali cenné sekundy. To nás ale sledovali pohlavári Leteckého úradu, takže lepšie bolo túto disciplínu absolvovať bez incidentov.