Kastelán, poď sem. Daj vyhlásiť po celom hrade, že moja pani si želá ešte teplé srdce muflóna. Jáger dobre pozná okolie Plaveckého hradu, žije tu odmalička. Miluje hradnú pani Alžbetu, zaľúbil sa do nej už vtedy, keď poslala na hrad svoju podobizeň. Muflóny sa zvyknú popásať pod hradným bralom, ale chodia aj do strminy nad dedinkou v podhradí. Sleduje stopy v snehu, zdá sa, že budú v strmine. Už ho vidí, majestátny vodca stáda. Stojí nehybne a sleduje okolie, z nozdier mu vystupuje para. Jáger prikladá zbraň k lícu, zamieri, vystrelí… Keď k nemu podíde, muflón ešte žije. Trhane dýcha, už sa ale nevie pohnúť. Život z neho pomaly odchádza, sneh okolo je červený. Jeho veľké hlboké oči sa stretnú s pohľadom lovca. Človek, prečo si to urobil? Vytrhol ešte bijúce srdce muflónovi z hrude a zaniesol ho k nohám hradnej panej ...



    Štart Rebro nie je vôbec jednoduchý. Keď na ňom stojíš prvý krát, mráz ti behá po chrbte a neveríš, že odtiaľto sa štartuje, že sem sa dokáže nejaký blázon vyškriabať s batohom a lietať. Ak sa ti ale raz podarí polietať nad zrúcaninami Plaveckého hradu, potom už niet sily, ktorá by ti zabránila lietať tu znova a znova. Hradné bralo ťa priťahuje ako magnet, vieš že štart je nebezpečný, ale súčasne podvedome túžiš zmerať si s ním sily opäť. Akoby si potreboval sám sebe dokazovať, že máš ešte stále viac šikovnosti ako príroda, ktorá ti nachystala takúto lahôdku. Možno ťa priťahuje magická sila tohoto tajomného miesta, možno čistá dravosť a voľnosť lietania, ktorá je na tomto mieste skoro absolútna. Platí sa za to ale aj vysoká cena. Určite je tu najviac stromoviek na počet štartujúcich, sám som to vyskúšal dvakrát. A videl som tu aj zlomenú chrbticu, začiatočnícka daň.



    Živo sa pamätám na moje prvé stretnutie s Rebrom. Kopec som našiel na mape pod názvom Pohanská, 495m n.m. Dvíha sa nad dedinkou Plavecké Podhradie, 40 kilometrov severne od Bratislavy v Malých Karpatoch. S Pohanskou je spojené hradné bralo, na ktorom sa rozkladá zrúcanina hradu, mohutné bašty a opevnenia.



    Štart je strmý, úzky, orientovaný na juhozápad. Lietať sa sem ale chodí na západný, skoro až severozápadný vietor a samozrejme na termiku. Je potrebné dávať pozor na blízkosť vojenského letiska Kuchyňa, celé okolie sa nachádza v TMA. Hneď na začiatku je nutné bezchybne ovládať krížový štart, keďže sa štartuje na bočný vietor a po štarte letieť ihneď doprava proti vetru. Môj prvý pokus dostať sa do vzduchu skončil veľmi krátkym letom, odtrhnutým uchom na padáku a vytknutým členkom. Daň neskúseného pilota neznalého pomerov. Fúkal bočný vietor, v nárazoch aj cez dvadsať kilometrov. Let nemohol skončiť inak, ako prefúknutím na opačnú stranu a nechcenou stromovkou.

     Aj keď sa na štart postaví skúsený pilot, nikdy nie je isté, ako dopadne. Čo štart, to vždy iný priebeh a výsledok.



    O to bola ale väčšia moja radosť, keď sa mi po niekoľkých týždňoch podarilo polietať nad hradom. Zdokonalil som sa v štartoch a hlavne som si dal pozor na silu bočného vetra. Vystriehol som vhodné počasie a potom už len mať v sebe vôľu zdolať tento rozmar prírody, prekonať strach. Na pocit z prvého podareného štartu na Rebre a krásnom polietaní nad Plaveckým hradom sa nezabúda. Dôkladne si rozložiť padák, opatrne rozmotať šnúry a prekontrolovať ich. Na tomto mieste sa základné chyby neodpúšťajú. Dať pozor na skaly, ktoré sú všade, hrozí zachytenie a poškodenie opletov.

    Stále kontrolujem fléru, vystihnúť ten správny moment. Teraz! Dvíham padák, ľavé vzdialenejšie ucho potiahnuť viac, dobrzdiť, rýchlo sa otočiť, krok vpred a už letím. Ohromný pocit úľavy, konečne to vyšlo. Zatiahnem pravú riadičku, prilepím sa na stromy a stúpam. Snáď to dnes vyjde, vietor nebol silný, ťažko odhadnúť, či sa udržím, alebo nie. Vario poctivo pípa a ja stúpam. Od štartu až po vrchol Pohanskej som nastúpal 150 metrov a nosí to ďalej. Odlietam pred kopec a zisťujem, že je aj termika, môžem sa voziť kde len chcem. Tak takéto je lietanie na tomto tajomnom mieste, kde sa zastavil čas. Zvláštny pocit, akoby to bolo niečo viac, nie len obyčajné lietanie, ako obyčajná hodina vo vzduchu. Podvečer termika tíchne, ostáva len lineárny vietor, štandartná hladina 200 metrov nad štartom. Vozím sa donekonečna, pohľad zabodnutý na hrad, stmieva sa a moja duša odlieta v diaľ ...



    Napadol prvý sneh, opäť pofukuje západný vietor. Už z diaľky vidíme s Matejom na štarte tmavú škvrnu. Prikladám si k očiam ďalekohľad, je to muflón. Stojí nehybne, asi vodca stáda, je nádherný. Kúsok od neho sú ďalšie, pokojne obhrýzajú kríčky. Kým vyšľapeme hore, muflóny sú preč, ostali len stopy v snehu ako dôkaz, že tu naozaj boli, že to nebol iba klam. Rozbaľujem padák, na snehu sa ale skoro stále šmýka dolu. Krídlo sa darí dostať nad hlavu na prvý pokus, aj keď musím padák podbiehať, riskujem a štart neruším. Vyšlo to, klasický výťah až nad Pohanskú. Je zima, čistý chladný vzduch, svieti slnko. Na snehu medzi stromami pod hradným bralom vidím niekoľko tmavých bodiek. Preskočím nad hrad, už ich vidím lepšie. Je to stádo muflónov, ktoré sme videli na štarte. Hodnú chvíľu lietam nad nimi, kochám sa pohľadom na ich krásu a voľnosť. Pomaly sa presúvajú za hrad a strácajú sa mi medzi stromčekami. Ostávam visieť ešte chvíľku, koľko mi dovolí zima pod nechtami. Čas pre mňa stratil rozmer, duša odletela do minulosti a ja vidím stredoveký život na hrade, horiace ohne, aby sa ľudia zohriali, aspoň trochu tepla.

    Niekedy potrebujem polietať sám. Neviem prečo to tak je, zrazu sa vo mne niečo prepne, vezmem batoh, nikomu nezavolám a idem lietať. Cítim v sebe akýsi nepokoj, nič ma nemôže zastaviť pred útekom od ľudí, pred útekom od sivej reality. Chcem byť sám, iba ja, krídlo a absolútna voľnosť. Vtedy mávam pocit, že som zrástol s padákom. Tam hore kdesi pod oblakmi hľadám pokoj svojej duše. Rebro je na to ideálne miesto, chodieva sem málo ľudí. Inokedy zasa hoci viem, že by boli dobré podmienky na Rebre, lietať neidem. Mám rešpekt pred týmto miestom a keď sa necítim úplne v pohode, radšej sedím doma. Jeden z tých samotárskych dní na mňa doľahol koncom zimy. Dravce svahujú, podmienky sú v pohode, štart v norme. Vozím sa sám až do zotmenia. Iba ja a padák, jedno telo, jedna duša. Nad Karpaty sa vyhupol obrovský ružový mesiac, dnes je spln. Chvíľa, keď zažijem bezhraničnú slobodu a nájdem pokoj v duši ...