Hradný pán si dal zavolať Jágera. Jáger, počul som, že ty si skolil najkrajšieho muflóna a priniesol jeho srdce mojej pani. Hm, kastelán mi spomínal, že si sa pritom správal akosi čudne, akoby si s ňou chcel niečo mať. To ti vravím, daj preč ruky od Alžbety, lebo sa popáliš. Vraj máš rád vtáky, celé dni ich sleduješ z veže. Tak aby si vedel, môžeš preukázať láskavosť aj mne. Buď skolíš najväčšieho sokola a prinesieš mi jeho srdce, alebo navždy opustíš tento hrad. Smutno odišiel Jáger, vyšiel do strminy nad dedinou. Zamyslel sa. Keď neskolí sokola, bude musieť opustiť svoju lásku. Ale ak ho skolí, nedokáže sa pozrieť do vyčítavých sokolích očí bez života. Nedokáže zabiť vtáka, voľnosť ktorého tak strašne obdivuje. To radšej vytrhne vlastné srdce z hrude. Ale čo láska? Dravé vtáky ako každý podvečer krúžia nad Pohanskou. Jáger priloží zbraň k lícu, zamieri, ale nevystrelí. Nedokážem to. Sokol, milujem tvoju voľnosť, dravosť a krásu viac, ako oči hradnej pani. Sokol akoby mu rozumel, krúžením zaletel vysoko, až bola z neho iba bodka a odletel kamsi na východ. Ešte v ten večer opustil Jáger bez rozlúčky hrad a vydal sa na ďalekú cestu za sokolom cez lesy na východ ...

    V zime je čas na diskusie a teórie, aj tie najneuveriteľnejšie. Náhodou som sa stretol u kamošky s Ľubom. Poznáme sa už roky a až teraz som zistil, že voľakedy lietal na vetroni v Bolerázi. Len tak medzi rečou sme sa dostali k zaujímavému úkazu. Pri západnom vetre dokázali na vetroňoch lietať blízko letiska na vlne, ktorá sa vytvárala za Karpatami. To je pre mňa dobrá informácia. Snáď ju budem aj potrebovať, lebo po preletení Karpát zo Sološnice alebo Rebra som mal vždy problém, ako letieť ďalej. Väčšinou tam býva silný prízemný vietor a netvorí sa dobrá termika. Ani nepoznám nikoho z padáčkárov, kto by mal teóriu o vlne vyskúšanú. Vlastne neviem o nikom, kto by preletel z Rebra Karpaty na Západný vietor, takže to ani nemal kto otestovať. Iba ja som na jeseň preskočil do Boleráza. No už som mal malú výšku na to, aby som sa vytiahol na nejakej vlne, keby tam aj bola. Dobrá je aj teória o vynútenom stúpaní na náveternej strane vodnej plochy. To som videl na vlastné oči a priehrad je za Karpatami dosť.

    Je 18. február, prešla fronta a na oblohe naskákali nádherné kumuly. Pôvodne som dnes nechcel lietať, lebo večer idem na ples. Ale to sa nedá, pobehujem po meste a keď zrakom zablúdim na oblohu, trhá mi srdce. Idem domov, beriem batoh a o hodinu som na Rebre. Aj Mateja vylákalo prvé, ešte zubaté slnko, no na oblohe už dokázalo vykúzliť rozprávku.

    Štartujem do intervalu, za pár minút som nad Pohanskou. Tam už môžem točiť dvojku - trojku, za 5 minút mám 400 nad štart. Chvíľu hnijem 100 metrov, potom opäť dvojka - trojka zo záveterného kotla vľavo od štartu, za 5 minút 700 nad štart. Omámený sa vytešujem, termika vo februári! Základne sú ešte aspoň o 500 metrov vyššie, to by už bol zázrak, keby som sa dostal až tam. Zázraky sa nedejú, sú aj kompenzáky. Po chvíli nachádzam ešte jedno pekné stúpanie vpredu nad rovinami, 500 nad štart. Rýchlo, rýchlo vychutnať chvíľu radosti z prvého točenia termiky v tomto roku a po necelej hodinke som opäť na zemi. Krása, hor sa na ples. Plesová sezóna je v plnom prúde, letová ešte nie.




    Plesová sezóna už dávno odovzdala vládu lietaniu, nedeľa 21. máj. Je po fronte, podmienky sa ukazujú na pekný prelet, buď z Rebra, alebo z Peckovej. Nakoniec sa rozhodujem pre Peckovú, chyba. Zhučali sme dolu ako kamene. 13:30, rozhodujem sa bleskovo a prášim na Rebro. Keď už nič iné, aspoň potrebujem vyskúšať môj nový foťák MJU-II. Na Rebre je stádo pilotov, snáď si urobila výlet celá Bratislava. Ale jeden po druhom splachujú dolu. Rýchlo sa vyškriabem na štart, sledujem tieň. O pár minút začne svietiť slnko, treba sa ponáhľať. Slušne predbieham Viktora, rozťahujem krídlo, zapnem poslednú karabínku a je tu závan. Mohutný, priamo ksicht, je 15:05. Váham sekundy, na Rebre je to neobvyklé. Buď - alebo, štartujem, v najhoršom zhučím ako ostatní. Nezhučím, je to poctivý stupák. Klasicky vysvahujem nad Pohanskú a potom ucentrujem dvojku - štvorku. Po desiatich minútach mám 1100 nad štart a bublina mi kamsi ušla. Spolu so mnou stihol ešte odštartovať Jaro, ale je oveľa nižšie. Ďalších 5 minút klesám a fotím, čo sa len dá. Odlietam dozadu nad Karpaty ku Plaveckému Mikulášu. Zastavím sa na rozhraní poľa a skalnatého svahu, tu by to mohlo byť. Prichádza mierne stúpanie.

    Som lovec. Vycítim deň, keď sa lov vydarí. Zacítim že nastal deň, v ktorom budú špičkové termické podmienky na lietanie. Ak môžem ísť lietať, nikto a nič ma nezastaví. Keď narazím na stupák v taký deň, dostaví sa odveký pocit pravekého lovca. Časom sa u mňa pocity z lietania menili, teraz som dospel do tohoto štádia. Postrehol som to na sebe, keď som letel na Chopok z Donovalov. Pocit, ktorý neviem úplne presne opísať. Túžim objaviť bublinu, ktorá ma vynesie až do oblaku. Zahryznúť sa do nej, držať sa jej zubami nechtami a nepustiť. Za žiadnu cenu. Pocit lovca, ktorý chytil svoju korisť. A tej sa nevzdám, budem bojovať zo všetkých síl, aby som bol lovcom úspešným. Striehnem a vyčkávam, hľadám si výhodnejšiu pozíciu na lov. Však ty prídeš, len musím byť trpezlivý. Mierne turbulencie, prípadne väčšie klesanie, signalizujú okraj bubliny. Už ju očakávam, slabé mrazenie v bruchu. Korisť sa blíži, začnem stúpať. Zatočím jemne doprava a chvíľku vyčkám, kým začnem točiť vľavo, aby to nebolo skoro. Zmapujem jej tvar, ucentrujem, zahryznem sa do svojej koristi a už ju nepustím. Už si moja a vynesieš ma až do oblakov. V tej chvíli zrastiem s padákom, sme jedno telo, jedna duša. Vtedy zažijem niečo, čo sa nedá opísať, to sa dá len cítiť ...



    Ucentrujem dvojku - trojku, o 10 minút mám 1700 nad štart, 2100 nad morom a vnorím sa do bieleho závoja základne. Ďalších 10 minút sa vozím v mraku a jeho blízkosti. Vchádzam do hmly, opäť vypadávam von. Blúdim, strácam sa a opäť nachádzam. Fotím a kochám sa neskutočnou nádherou a pokojom. Je to iný svet, neskutočný, opojný, rozprávkový. Je to sen z bieleho mlieka, z kvapiek vody vyčarený zázrak. Chýba už len víla, čo by zatančila tanec opojný, na rozhraní hmly a tieňa, na rozhraní tohto a čarovného sveta. Trápenie mravčekov tam dolu sa stratilo, na pár minút existuje pre mňa iba závoj hmly vo výške dvoch kilometrov, iba tento sen. Čarovný závoj a prebleskujúce lúče slnka.



    Čo s načatým preletom, snáď si odskočím na Záruby. Po ceste už ale nič nenachádzam, zastavím sa nad hradom Ostrý Kameň, ktorý je nad priehradou Buková. Ďalej už nejdem, nemá to význam. O chvíľu budem aj tak na zemi. Snažím sa v lesnom poraste z výšky objaviť zrúcaniny hradu. Nie je to jednoduché, keď majú stromy listy. Urobím si pekný snímok hradu, ešte jeden priehrady a film je vyfotený. Cieľ dnešného dňa splnený, zajtra budem vedieť, ako nový foťák fotí. Ja už vysúvam podvozok, Jaro práve prelieta Záruby. Tak sa mu podarilo tiež dostať do základne. Nakoniec pristál v Trstíne o pár kilometrov ďalej. Ešte preskočím priehradu a les, aby som pristál pri ceste. Necelých 55 minút vo vzduchu, snáď 10 km od štartu. Bohuš sa vracia z Peckovej do Bratislavy, tak ma ochotne zvezie pod Rebro. Na pristávačke je veselo, piloti majú stále čo hovoriť o lietaní. Sledujeme padák, ktorý si tak dlho vyberal pristátie na obrovskej lúke, až mu bola dobrá aj statná hruška pri ceste. To chce fotku, zakladám do foťáku nový film. Podvečer ešte štartuje Vlado a ostáva sa voziť na termickom sálaní, ja odchádzam po dvadsiatich minútach.