Lietanie je o čakaní. O čakaní na veľký deň. Už viac ako rok sledujem počasie v reále aj na internete, učím sa ho spoznávať. Niekedy v októbri som pochopil, aké podmienky potrebujem na dlhý prelet. Už bola ale jeseň, takže som musel čakať pol roka do jari. Konečne jar, ale nasledovalo ďalšie čakanie. Apríl a máj, nadnormálne teplé mesiace, skoro bez zrážok a potrebného severozápadného prúdenia. Vyčkávam. Už som sa to naučil za tie roky lietania. Čakáme na letové počasie, vysedávame po kopcoch a čakáme, kedy to bude letové. Lietanie je o čakaní. Potrebujem prechod fronty od severozápadu, následný prienik chladného vzduchu a aspoň výbežok tlakovej výše, v kombinácii so slabým vetrom pri zemi.



    Celý pondelok 29. mája prechádzala studená fronta, zrážky a vietor. Hnijem v práci a sledujem pri počítači, čo sa deje vo vzduchu. Nič letové, jedine tak padák použiť ako dáždnik, ale na utorok to vyzerá nádejne. Zajtra to príde, vietor severozápadný, cez deň bude slabnúť a točiť sa k západu, nasúvanie tlakovej výše po fronte. Aj keď sa dnes nedá lietať, telo si žiada pohyb. V sobotu som si kúpil kolieskové korčule a preháňanie sa po hrádzi s vetrom vo vlasoch má tiež svoje čaro. Možno dostane paragliding vážnu konkurenciu v inlinoch. Podľa satelitného snímku večer pršať nebude. Beriem korčule, teplejšie sa obliekam, lebo sa schladilo. Na hrádzi je oproti ostatným dňom pusto, chlad ľudí uzemnil doma. Ochladenie je dobré, dobré pre zajtrajšie polietanie. V sobotu som našiel pri korčuľovaní konskú podkovu, snáď mi zajtra prinesie šťastie. Pohľad upieram ponad Bratislavu ďaleko nad Karpaty a Podunajskú nížinu. Zajtra, zajtra tadiaľ poletím kamsi na východ. Čo najďalej, kam to až pôjde. Potrebujem šesť hodín, šesť hodín a zaletím ďaleko ...

    V utorok ráno iba skontrolujem predpovede. Základňa okolo dvoch kilometrov, vynikajúca termika, vietor v norme. Iba jeho smer, tuším že bude práve medzi Sološnicu a Rebro. Rozhodovať sa budem na mieste, možno pôjde štartovať z oboch štartovačiek, možno to bude na oboch riskantné. Vzdialené sú od seba vzdušnou čiarou iba tri kilometre. Z Bratislavy vyrážame o jedenástej. Obloha je plná kumulov, o jedenástej sme už mali byť na kopci. V Sološnici za dedinou zastavujeme s Matejom na autobusovej zastávke, tam sa dá dobre posúdiť smer vetra. Ako som predpokladal, presne medzi Rebro a Sološnicu. Na Rebre môže byť vietor príliš silný a veľmi sprava, na Sološnici môže zasa fúkať mierne zľava cez stromy, oba štarty môžu byť nebezpečné. Na Sološnici je už malý a veľký Robo, ale nepozdáva sa mi fléra na štarte. Pokračujeme s Matejom na Rebro. Fléra na Rebre je v norme, ale vietor môže byť predsa len silný. Ťažká dilema, vraciame sa na Sološnicu. Vynesieme batohy na štart, no vietor fúka päť minút zľava cez stromy. Nie, nemienim riskovať pád v rotore z niekoľkých metrov. Na vlastnej koži to už skúsilo veľa pilotov, ja sa tomu rád vyhnem. Vraciame sa s Matejom na Rebro, keď Robovci odštartujú a podarí sa im na Sološnici nastúpať. Čo už, taký je život lietací. Teraz ostáva iba dokázať, že sa dá odštartovať aj na Rebre. Rozhodol som sa pre Rebro aj z iných dôvodov. Myslím si, že Rebro je za týchto podmienok termicky lepšie. No a už mám skúsenosti, keď sme hodiny presedeli na Sološnici a nemohli odštartovať, pričom sme sa lačne pozerali na kumulostrádu nad Rebrom. Po oblohe práve začali prechádzať cirrusy a badať to aj na termike. Počet kumulov poklesol a Robovcom sa nedarí vyšplhať do odletovej výšky. Na štarte sa chystám v pohode, treba počkať, kým výšková oblačnosť neodíde.

    Som pripravený, krátku chvíľu vyčkávam. Bočný vietor trochu stíchol, snáď bude vpredu bublina. Štartujem na križák, na Rebre vždy. Štart je tu naozaj dôležitý, každý pokus má iný priebeh a výsledok, nech je pilot akokoľvek skúsený. Ale takto drsný štart som tu ešte nemal. Drsoň je proti mne béčko. Padák nie je dobre vztlakovaný a málo som ho dobrzdil. Po otočení urobím krok vpred, musím padák dobiehať, takže hádžem za ním rybičku. Príliš veľké zhupnutie, klapnuté ucho vystreľuje. Najprv nohou a potom aj sedačkou narážam na skaly. Noha v pohode, v sedačke určite ďalšia diera. Náraz ma otáča o stoosemdesiat stupňov a letím po chrbte. Brzdím padák, aby ma veľmi nepredbehol, sedačka sa pretáča v popruhoch a opäť dobieham padák kyvom. Letím však doľava, zatiahnem pravú riadičku a konečne po dlhých sekundách dostávam padák pod kontrolu. Vydýchnem si, bolo to divoké, ale už je dobre. Priliepam sa tesne nad stromy a pomaly stúpam na svahovom prúdení, snáď aj na termike. Je 13:15.



    Miernou jedničkou - dvojkou sa šplhám hore. Najprv iba svahujem, nad Pohanskou si už dovolím aj točiť. Za pätnásť minút som naškrabal 300 metrov nad štart. A je tu, presne nad vrcholom Pohanskej, stupák ako lusk. Ucentrujem ho, pekná štvorka až šestka, som vo výťahu. Vario zapiští, okamžité stúpanie mám osem - deväť metrov. Prechádzam cez jadro a modlím sa, aby padák nerachol. Tak s týmto výťahom sa musím dostať až do mraku. Za sedem minút som o kilometer vyššie a bublina mi kamsi zmizla. Skúsim ju pohľadať vpredu, ale bez úspechu. Obzriem sa dozadu, a vidím kumul, ktorý tam práve vznikol. Potvora, takže si ušla za chrbát. Snáď dostanem druhú šancu a potom mi už neujdeš. Čo som nastúpal, to teraz vyklesávam a fotím štartovačku zhora, hrad, aj Záhorie s peknými mrakmi. Robo prilieta zo Sološnice nad Rebro a ja po ňom iba závistlivo pokukujem, má aspoň o 500 metrov viac. Po štvrťhodine mám 250 nad štart. V dýze medzi hradom a Pohanskou nachádzam opäť stúpanie. Päť minút jedničky - dvojky ma vynesie o 300 metrov vyššie a predlžuje šancu na nové zachytenie. Podo mnou je však rozpad a tieň. Sledujem ho, ako sa pomaly posúva na východ a nasvietená zem sa približuje. Odštartoval Matej, ale veľmi sa mu nedarí. Ani mne, počítam minúty, čo mi ostávajú na pristátie. Na Sološnici medzitým odštartoval Jaro a Igor. Takže už je to štyri ku dvom v prospech Sološnice na tento deň. Možno som sa pomýlil a mali sme ostať na Sološnici. Ale aj tak je to krásne, že v rovnakom čase sme dokázali štartovať z oboch miest, pričom obe sú tak rozdielne. Som vo výške Pohanskej, 150 metrov nad štartom, 300 na pristátie. Konečne začalo dolu svietiť slnko a mne sa minúty zmenili na sekundy, čo mi ostávajú vo vzduchu. Je to boj nervov a času. No tak, odtrhni sa, kedy to už bude. Matej je na zemi, ja bojujem ako o život.