Moje týždňové voľno sa zvoľna prehuplo do druhej polovice a konečne sa aj počasie začína umúdrovať. Zostáva ešte vymyslieť, čo s načatým dňom. Vyvaľujem sa na posteli a privieram oči. Predstavujem si, ako sadám na bicykel a preženiem ho po lese. Možno poobjavujem nové lesné cestičky a večer prípadne stihnem ešte čosi urobiť v záhradke. A možno nie, iba vybehnem len tak kamsi von. No a po návrate sa konečne začítam do novej knižky, ktorú som dostala ku sviatku bosoriek asi pred rokom. Nie, upratovať dnes určite nebudem. Škoda kysnúť doma. Zrazu zvoní mobil. Znechutene po ňom siahnem. Kto to zase otravuje? Nemáme, je vypredané…, pomyslela som si a príjemným hlasom zahlásim: "Prosím?" No nie, kamarát, pizzožrút a lietavec Brokoli si na mňa spomenul. Žeby dostal chuť na pizzu hneď ráno?

    "Nechceš ísť dnes lietať?", spýtal sa ma asi takým tónom, akým sa bežne ľudia pýtajú: "Nejdeš sa prejsť do mesta?" Zarazene sa zahľadím do plafónu a predstavujem si seba, kompletne zamotanú do šnúr od padáku. Visím kdesi na strome, desať metrov nad zemou a pozerám dolu. Hompáľam bezstarostne nohami a čakám, kým si ma niekto príde vyzdvihnúť. Uškrnula som sa. A vôbec, prečo nie? Vyskúšať lietanie som aj tak raz chcela, tak prečo to odkladať! Spýtala som sa Broka, kedyže sa stretneme. Vraj tak za hodinku. Čože, za hodinu? Veď som ešte len v pyžame, musím sa vychystať, najesť, čosi pobaliť… Ozaj, čo si mám vlastne pobaliť? Myšlienky mi letia hlavou ako divé.

    "Tak dobre, za hodinku", oznámila som mu bezstarostne a začínam cválať po byte kozmickou rýchlosťou. Keď som sa pristihla, ako jem rohlík a potom si ho nasilu strkám počas obliekania cez rukáv do trička, aby som ušetrila čas, povedala som si dosť. Lietanie chvíľku počká.

    Siahla som do skrine a navliekla si na seba prvé, čo mi prišlo pod ruku. Zhodou okolností asi najstaršie šušťáky. Tuším mi boli malé, už keď som si ich kupovala od malinkatého, ale zato celkom milého ryžožrúta na trhovisku. Do ruksaku som strčila nejakú bundu a hybaj do komory pre moje jediné vysoké tenisky. Chudiatka, majú asi desať rokov a sú dokonale a neodvolateľne zbavené dezénu. Hlavná vec, že siahajú nad kotníky. Bola som už poučená, že potrebujem boty vysoké, aby boli chránené členky pri štarte a pristávaní. Podľa mňa je to aj tak zbytočné, nakoľko som si na 100% istá, že pristanem na zadku. Schmatla som aj moju novú, vetru odolnú vestu, ktorú používam hlavne pri bicyklovaní a hybaj von. Broko už medzitým volá, že čaká pred domom. Za Ivánkou sme vyzdvihli kolegu Pištu, tiež nádejného adepta na lietanie a nabrali sme kurz na Orešany. Cesta ubieha rýchlo, nakoľko Broko nejazdí menej ako stodvadsať. Večná škoda, že nie je plynový pedál aspoň o päť centi dlhší, určite by vymačkal zo svojej zúrivej zelenej potvory aj dvojnásobok. Sediac na zadnom sedadle mám možnosť obdivovať dva obrovitánske ruksaky, ktoré sa po mne v zákrutách neslušne váľajú. Vraj ukrývajú tandem a výstroj. Predstavila som si seba na Brokovom mieste. Vodičák som získala pred mnohými rokmi, keď som mala sladkých sedemnásť. Sotva som vtedy vytŕčala spoza volantu. Aj inštruktora sa mi podarilo mierne šokovať. Keď som prišla na prvú jazdu, opýtal sa ma: "Dievčatko, čakáš na otecka?" Sklamala som ho: "Nie, ja som tu kvôli vodičáku."

    Napriek všetkému som absolvovala kurz poľahky, ale odvtedy som za volantom takmer nesedela. Predstava, že sedím na šoférovom mieste a pri rýchlosti stodvadsať sa snažím aspoň ako - tak udržať auto na pravej strane cesty, ma takmer rozosmiala. Nehovoriac o tom, že by som sa popritom musela venovať značkám, dávať prednosť v jazde, telefonovať a občas sa skúmavo zahľadieť na radiacu páku, aby som zistila, na ktoromže to stupni som ju zabudla.

    Pod kopcom v Orešanoch sme v rekordnom čase. Čoskoro sa dostavilo aj terénne ÁRO promptne objednané a vybavené Brokom telefonicky počas jazdy. Obdivuhodné, všetko bez najmenšieho zdržania. Vezie už dvoch lietavcov. Pristúpili sme aj my traja. Nezostalo v ňom vďaka batohom veľa zbytočného miesta. Tento červený tereňáčik si možno ešte pamätá korunováciu Márie Terézie, ale napriek tomu sa drží statočne. Z rýchlostí funguje dvojka a trojka, brzdy nie, veď načo? Dvere sa občas otvárajú aj za jazdy, takže vodič môže kedykoľvek rýchlo vyskočiť. ÁRO, náklad a pasažierov by zanechal svojmu osudu, no on by sa spasil. Hm, to môže byť niekedy veľmi praktické. Pri babke ku nám naskočil za jazdy ďalší lietavec, stojíme až na konečnej! Skrčená v neprirodzenej polohe, s nohami zloženými takmer pod bradou sa veziem k cieľu. Ostatní si ponachádzali miesto, kde a ako sa dalo, však to už dôverne poznajú. Broko sa snaží cestou písať SMSky. Zbytočne, opadali mu všetky písmenká a ani poslať mu to nejde. Autíčko sa statočne natriasa do prudkého kopca, vydáva zvuky ako hroch v poslednom ťažení. Ale jeho majiteľ sa tvári blažene, vraj ide parádne. S oveľa menším uspokojením si uvedomujem, že moje aj tak malé, stokrát prané šušťáky tento strašný nápor asi nevydržia. Začínajú praskať vo švíkoch. Našťastie sme práve pristáli hore na kopci. S úľavou som sa vyrovnala a vypadla z auta. Prekvapene zíram na dvere nášho tereňáčika. Zbytky písmen hrdo dávajú na známosť čosi ako: OPRAVOVŇA MEDÚZ. Čože to opravujú? Medúzy? Radšej som otázku prehltla, náhodou by ma tiež "opravili". Veď účel bol nakoniec splnený. Vyšla som na štart a pozerám dole. Je to nádherný pohľad. Všade sa nachádzajú domčeky a polia roztrúsené na desiatky kilometrov ďaleko. Hneď som si urobila jeden záber. Na kopci ma zarazila ďalšia vec. Sú na ňom umiestnené a pripevnené koberce. Ale už som vedela vopred, že sú tam kvôli padákom, aby sa nezašpinili pri štarte.

    Chlapci - lietavci nelenili a hneď sa začali prezliekať do zložito vyzerajúcich kombinéz. Najlepšie malo prísť o chvíľu. Keď som uvidela to množstvo rôznych karabíniek a popruhov, ktoré si upínajú okolo seba, onemela som. Tak toto nezvládnem! Medzitým sa už postupne chystali na štart. Postavili sa na kopec a … vietor ustal. Nezávidím im to postávanie na kopci, v teplých kombinézach, prilbách a čakanie na vhodný závan. Vynútená prestávka by mohla trvať pár minút, niekoľko hodín alebo celú večnosť. Najskôr sa osmeľuje žltý lietavec. Dobre urobil. Vyšiel mu ukážkový štart a už si to aj štráduje po vzdušných cestách.

    Krátko po sebe vzlietli modrý aj fialový padáčik a na štart nastupuje Broko s Pištom. Pišta vyzerá v požičanej kombinéze ako kozmonaut, Broko vyzerá ako Broko. Musím poznamenať, že obyčajné krídlo má asi polovičnú veľkosť ako tandemové, na ktorom sa práve chystajú vzlietnuť. Pilot aj pasažier sú pripútaní k sebe takmer až na doraz a nešťastník Pišta musí na dôvažok pri štarte vliecť na chrbte aj svojho pilota, so všetkými jeho haraburdami. Nemá čas sa ani poriadne zľaknúť, takže o nejakom adrenalíne nemôže byť ani reči.



    Broko sa ešte poupravoval, pouťahoval (si, z nás…). Pišta pozerá dopredu, úplne zmierený so svojím osudom a evidentne odhodlaný na všetko. Vetrík jemne pofukuje. Zrazu Broko zavelí: "Béééž!" Pišta si ide nohy dolámať, tak sa snaží. Prebehol snáď štyri - päť metrov, padák sa zodvihol tak na pol žrde a trhlo to nimi trocha nabok. Pišta sa o čosi potkol a obaja sa skotúľali do žihľavy. Bol to komický, či skôr kozmický štart? Zhora vidno len to, ako sa padák pozvoľna a s ľahkosťou znáša na žihľavu. Žiadny iný pohyb, žiaden šuchot. Nastalo nádherné ticho. Asi to neprežili, pomyslela som si a chytil ma záchvat smiechu. Dobehla som k nim práve včas, aby som stihla urobiť jednu podarenú fotku. Pišta leží mierne vyvedený z konceptu v žihľave, snaží sa zistiť kde je sever (sever je za kopcom) a Broko sa veselo škerí za ním.



    Opatrne sa postavili, odopli a spoločne vyslobodzujeme padák. V žihľave sa nachádza aj množstvo malých bodliačikov, ktoré sa mi hojne pozachytávali do topánok a ponožiek. Čoskoro padák aj obaja lietavci stoja opäť nachystaní na štart. Vydaril sa im takmer perfektne a ja som nestihla nič, len tíško závidieť a spraviť zopár fotiek. Osamela som. Chvíľu sa ponevieram po štarte a bezmyšlienkovite vyberám bodliaky zo zvrškov. Fialový aj modrý padák medzitým pristávajú. Zjavne vyhnili pod kopcom. Čo už, stáva sa. Smola, každý deň nemôže byť dokonalý. Majiteľ jedného z nich a súčasne aj vodič nášho ÁRA sa dal na peší výstup do kopca. Ani som si nestihla poriadne uvedomiť ako Broko s Pištom lietajú a už sa mi zjavil na dohľad. Tandemák práve perfektne pristával kdesi pod kopcom za cestou v obilí.

    Šofér lietavec mi ochotne ponúkol zvezenie na svojom ÁRE. Vraj lietať sa už pravdepodobne dnes nebude, lebo nie je vhodný vietor, tak načo by som tam zostávala. Musela by som pešo zliezať dole. A keby sa náhodou letelo, vyvezieme sa všetci bez problémov hore. Nie som nadšená. Veľmi som sa tešila, že musím absolvovať jazdu v tomto komfortnom vozítku len raz. Teraz mi nezištne a s dobrým úmyslom bola ponúknutá možnosť zvezenia sa a ušetrenia si cesty navyše. Čo sa dá robiť. Nebudem mu predsa vešať na nos, že mám strach o svoje nohavice. Veď vyzerá tak milo. Ostáva len dúfať, že švy to vydržia.