Keď som si predstavila strmú cestu späť, začal sa mi dvíhať žalúdok. Auto je parádne odľahčené, žiaden náklad, žiadni pasažieri, len my dvaja. Šofér si to zvesela hasí čo to dá. Ešte aj telefonovať stíha. Ja som sa chytila akejsi tyče a sadla si za predné sedadlo, ktoré sa preklápa a neposkytuje žiadnu oporu. To ale samozrejme netuším. Vetchá lavica, na ktorej sedím, sa práve rozhodla, že sa definitívne rozpadne a robí všetko pre to, aby sa jej to podarilo. Držím sa pre zmenu už oboma rukami a sem-tam nenápadne vejem za autom. Šoférovi sa občas otvárajú dvere a on ich zasa ľavou rukou zatvára. Našťastie nevystúpil. Šušťáky mi povolili o ďalší kúsok. Toto je predsa len krutý nápor na ich aj tak povážlivú kvalitu.

    Konečne sme dole. Ruky mám vyťahané až po kolená, ale uľavilo sa mi. Chlapci sa rozhodli nevzdávať to a ešte raz sa pokúsia vzlietnuť. Celú cestu autom pre veľký úspech zakrátko absolvujeme opäť. Tentokrát som sa aspoň nemusela držať. Bola som vtesnaná medzi batohy a rôzne nohy, ako štupeľ do fľaše. Občas sa ozýva: "Pozor na hlavy!" Všetci sa poslušne zohýbame, nakoľko sa nachádzame v aute bez strechy a nikto nechce vyfasovať konárom po gebuli.

    Konečne sme znovu na kopci. Najvyšší čas, lebo môj šev začal práve vydávať divné zvuky, signalizujúce trapas. Preto som sa s úľavou vsúkala do kombinézy, tá všetko zamaskuje. Má zipsy od členkov pomaly až po krk. Ja som ich samozrejme zle pochopila a uviazla som v nej. Stojím na jednej nohe a hopkám ako smelý zajko v Afrike. Našťastie ochotný, čerstvý letec Pišta mi prišiel na pomoc. Napchal ma dnu, ešte ma pre istotu aj dobre utriasol, aby všetko sadlo ako má a tam, kam má. Opäť som vybuchla od smiechu. Kombinéza mi je asi o desať čísiel väčšia, čím mi objem určitých partií výrazne stúpol na kvalite (alebo kvantite?). Okrem toho je celá špinavá po Pištovi, ktorý sa v nej vyváľal v žihľave.

    Nastal vrcholný bod programu. Začali ma omotávať kdejakými popruhmi a zdobiť karabínkami, upevňovali mi sedačku a pásy vedúce k Brokovi (alebo od Broka?), aby som ho náhodou cestou kdesi nevytriasla (alebo on mňa?). Potom som ešte nafasovala Brokove rukavice. Ako inak, sú o päť čísiel väčšie a vyzerajú na mojich rukách ako plutvy. Musím po celý čas držať ruky dohora ako prosebník, nakoľko by som ich inak stratila. Broko sa zatiaľ venuje takým "zbytočnostiam", ako kontrola padáka a šnúr a ešte aj tých všelijakých popruhov a obojkov, vedúcich odo mňa, na mne a ku mne. Napokon mu skúmavý pohľad spočinul na mojich nohách. Moje tenisky vyzerajú podľa neho zjavne neuspokojivo, takže rozhodol, že si ich s Pištom vymeníme. Pišta mal potom dve veci. Smolu a moje, o dve čísla menšie tenisky. Škodoradostne sa usmievam pri myšlienke na to, ako bude šoférovať v mojich "pohodlných" botách životom ťažko zmorené ÁRO. Dohodol sa totiž s jeho vodičom, že sa pre auto nemusí po lietaní vracať hore, ale že mu ho veľmi rád zvezie z kopca. Pišta však nesie svoj údel statočne. Dokonca si moje boty aj obul. Konečne sme s Brokom zacúvali na štartovačku. Dostala som inštrukcie, že sa mám pozerať priamo na ten vysoký strom pred sebou a bežať smerom k nemu, keď bude k tomu vydaný príslušný povel. No dobre, to snáď ešte zvládnem.




    Zamyslene pozerám kamsi ďaleko dopredu, na polia. Tuším sa bojím. Bojím sa? Mala by som sa báť! Prečo mi to zrazu nenaháňa až taký strach, ako by malo? Je to môj úplne prvý let a na úvod určite skončím v žihľave ako Pišta. To je viac ako isté. Mohla by som sa pri tom aj dolámať alebo ešte aj čosi horšie… Zrazu sa za mnou ozvalo: "Béééž!" Skamenela som. Čože? Už? Tak som sa nemotorne rozbehla. Také dva - tri metre to šlo v pohode, potom sa padák nadvihol a začal klásť odpor. Podlomili sa mi nohy a nesie nás to kamsi doprava. "Postav sa, postáááv!", kričí Broko, ale márne. Skončili sme v burine. Jednoducho som sa už nedokázala postaviť na nohy, nech som robila čokoľvek. "Tak, to som teda úspešne pohnojila!", skonštatovala som spokojne, keďže som to predvídala. Druhý krát to už musí vyjsť!

    Opäť začala tá istá tortúra ako s Pištom. Odopnúť sa od seba, vyvliecť padák na štartovačku a čakať na vhodný závan. Dnes fúka pramizerne.

    Zasa hľadím na ten istý strom. Akonáhle sa však ozvalo: "Béééž!", môj pohľad spočinul na zemi pod mojimi nohami a snažím sa utekať. Nejde to tak ľahko, ako by sa mohlo zdať. Človek má na chrbte vlastnú sedačku, pilota s jeho sedačkou a akoby ani to nestačilo, onedlho ho pribrzdí aj zodvihnutý padák. Na dôvažok som ešte všemožne omotaná popruhmi a karabínkami, ktoré mi na motorike určite nepridajú. Opakovalo sa navlas to isté ako predtým. Pár metrov sa to dalo. Potom sa padák zdvihol, strhlo ma to dozadu a zároveň hodilo kamsi doprava. Takže som sa nanovo zvalila na kolená a za ten svet sa mi nedarí vstať. Darmo na mňa Broko pokrikuje, ako na neposlušnú mulicu. Našťastie sme ale nabrali už akú - takú rýchlosť, ktorá stačila k tomu, aby mohol Broko padák zabrzdiť.



    Ťarbavo sme sa vzniesli do vzduchu. Zadkami takmer lížeme stromy, ale vzdušné prúdy urobili svoje a vyniesli nás milostivo o kúsok vyššie. Niekoľko minút lietame nad lesom, využívajúc termiku a mne skryté prúdenie, ktoré si nás jemne pohadzuje. Konečne si môžem naplno vychutnať ten parádny pocit z lietania. Tak toto už áno! Pozerám sa pod seba. Podo mnou sa mihajú stromy, cez ktoré presvitá krivoľaký lesný chodníček. Zrazu sme sa prehupli cez ďalší kopec. Zatajila som dych. Neskončíme obesení na stromoch? Fakt nás ten vzdušný prúd dokáže vyniesť? Dokázal. Smolou je, že letové podmienky sú dnes mizerné, takže onedlho musíme pristáť. Preleteli sme nad hlavami dvom pilotom na modrom a fialovom padáku, ktorí boli už na zemi a čakajú pri autách. Zamávala som im, ale vzápätí už mierime k nejakému stromu. Tak to je sila! Určite skončíme na ňom! A za ním je hneď cesta! Nie, ja nechcéééém! Našťastie sme všetko v poslednej chvíli obišli (Broko to umí, Broko je macher!) a zamierili sme na pole.



    Takmer dokonale to vyšlo, ale bodliaky a burina sa nám postavili do cesty a nechcú uhnúť. My sme sa ocitli tesne pred nimi. Bolo to absolútne jemné pristátie. Mala som inštrukcie, aby som pri pristávaní začala ihneď, najlepšie ešte vo vzduchu utekať. No to sa niekomu povie, ale kam? Zrazu sme sa ocitli dva centimetre pred začiatkom burinovej džungle, ktorá sa hrdo týči na malom briežku. Prekvapene som pristála pekne hladko na nohy a … nemala som kam a hlavne prečo bežať. Prekvapenie to bolo až tak veľké, že som si aspoň sadla, nech Broko ocení moju snahu. "Načo si sadáš, ideme!?" Hmm, zjavne moju snahu nedocenil a tak som sa aspoň nechala odopnúť, chytila som ktorýsi cíp padáku a "pomáham" ho vliecť k autu. Či skôr on vlečie mňa. Broko drží zbalený padák do panenky, ja visím na niektorom z jeho koncov a občas povievam, ako sa driapeme burinou na cestu. Stojím pri aute a očarene pozerám po okolí. Ja som fakt lietala? Veď je to super pocit! Z kombinézy ma chlapci museli vytriasť, nakoľko som sa v nej beznádejne stratila. Keď ma našli a vytiahli, začali sme skladať padák. Na druhý pokus nám to vyšlo. Pišta sa úspešne na dvojke doplazil s ÁROm dole. Zvedavo hľadím na jeho nohy, keď sa z neho súka von. Sú bosé, vraj palce to nevydržali. A celkový dojem z celej akcie? Pôjdem zas, stojí to za to! Úspešný deň sme zajedli pizzou a pobrali sme sa domov.